Keďže si moji redakční kolegovia rozdelili všetky metalové festivaly, tak mi neostávalo nič iné, ako ísť rozširovať hudobné obzory redakcie na multimediálny aternatívno-rockový a punkový festival. No ale vážne, už minuloročná návšteva Hodokvasu ma presvedčila, že je o čo stáť, a tak som ani veľmi nezisťoval, čo za kapely na festivale budú. Rozhodnutie, že pôjdem, padlo už minulý rok a neprešlo ma.

V areáli festivalu sa nachádzali tri hudobné pódiá, reggae stan, disko stan, techno stan, divadelný stan, výtvarná a sochárska dielňa, internet a množstvo iných vecí, ktoré s hudobným festivalom priamo, či nepriamo súvisia. Už len letmý pohľad do programu ma ubezpečil, že neuvidím všetko, čo by som vidieť chcel, pretože človek sa len ťažko môže rozkrájať a byť na viacerých miestach naraz. Ale prejdem k veci a to k popisu toho, čo som videl a hlavne počul.

Štvrtok:

Na miesto konania som dorazil asi dve hodiny po začiatku akcie. Takže mi ušli VISACÍ ZÁMEK, ktorých by som si rád pozrel. Hoci dnes už ma ich produkcia veľmi neoslovuje, kedysi som ich mal rád. Škoda, snáď niekedy nabudúce. Prvou kapelou, ktorú som mal možnosť zhliadnuť, boli CHIKI LIKI TU-A (vraj z Japonska, aspoň tak tvrdil frontman). Momentálne je táto kapela dosť v kurze, čo bolo vidieť aj pod pódiom. Do povedomia sa dostali hitom „Laska moja de si“, aj keď táto skladba veľmi nereprezentuje tvorbu kapely. No nevadí. Podstatné je to, že kapele to naozaj ide dobre. Ich vystúpenie by som popísal ako ukážku nadhľadu, srandy a sebairónie podporenú výbornými rockovými výkonmi. Miestami by sa dalo povedať, že ide až o metal. Po inštrumentálnej stránke by som chcel pochváliť bubeníka, ktorý sa stále zlepšuje. Publikum nezabávali len hudbou a textami, ale aj zaujímavými hláškami, napríklad variáciami na téma  „možno budete prekvapení, ale aj nasledujúca skladba je naša“. Prípadne vhodne zakomponovaným úryvkom z tvorby BEE GEES. Už štandardne vysoko kvalitný výkon kapely ukončili dvojskladbou „Laska moja de si/Monte Carlo (…v šušťakoch)“. No keďže publikum bolo ešte chtivé a aj čas to dovoľoval, došlo aj na prídavok vo forme skladby „Kamil, Peter aj“, ktorá je akýmsi vyjadrením „vďaky“ na adresu organizácie SOZA.

Po presune pred hlavné pódium som mal možnosť zhliadnuť produkciu kapely ZÓNA A. Čo napísať? Nuda, nuda, nuda... Za niečo to stálo len v prípade starších hitov („Puf a Muf“, atď.), ale aj tieto pôsobili akosi vyvetralo. Kapela žije už len z minulosti a na ich výkone sa to odráža veľmi okato.

Ako hlavná hviezda večera na hlavnom pódiu vystúpili nemeckí veteráni DIE TOTEN HOSEN. Jediné, čo som o mŕtvych nohaviciach vedel, bola ich značná popularita v domovine. Začali veľmi dobre, ale už po pár tónoch a speve („Hey Ho Let´s Go“) som zistil, že zvolili akýsi divný dramaturgický ťah. Ako prvá odznela skladba od RAMONES. Po tejto skladbe nasledovala nudná pop-punková hudobná produkcia, ktorú texty v nemčine v našich končinách nemohli zachrániť. Keby sa aspoň medzi skladbami snažili prihovoriť publiku po anglicky, nemčine tu asi rozumelo minimum ľudí. Frontman sa ospravedlnil za horší výkon, ktorý vysvetľoval dlhou cestou a únavou. Ale aj napriek tomu mali mŕtve nohavice pod pódiom narvaté a kotol vrel. Takže problém bude asi v mojom hudobnom vkuse. Proste ma ich produkcia nudila.

Poslednou kapelou, ktorú som vo štvrtok večer zhliadol, bola švédsko-nórska rapmetalová úderka CLAWFINGER. Po niekoľkých rokoch sa vrátili znova na scénu a musím priznať, že pre mňa je novinkou aj to, že v roku 2001 vydali nejaký album. Z môjho pohľadu sa vytratili zo scény niekedy v roku 1999. Naposledy som ich videl v roku 1998 na NORTH POWER JAM 98 a vôbec sa nezmenili. Hrajú presne to isté čo pred desiatimi rokmi. Nehovorím, že je to zlé, no na dnešnú dobu slabota. Hralo sa prevažne z prvých troch albumov. Z novej produkcie zaznela len „Nothing Goin On“ a nejaké oživenie nastalo, len keď zazneli hity ako „Nigger“, „The Truth“ a hlavne megahit „Do What I Say“. Výborným ťahom a oživením bolo zahratie úryvku z piesne krajanov EUROPE. Z CLAWFINGER mám doteraz zmiešané pocity. Bolo to zahrané dobre, spevák podal perfektný výkon, ale aj napriek tomu nuda.

Týmto pre mňa štvrtkový program skončil, aj keď som chcel zhliadnuť ešte G.B.H. (kvôli meškajúcemu lietadlu vystúpili až neskoro v noci). Únava zapracovala aj na mne. Podľa vyjadrenia tých, čo G.B.H. videli, táto punková legenda z UK predviedla strhujúci výkon, viac posadený v HC a metale ako v punku. Škoda, že som nevidel.

Nad ránom som zažil jednu šokujúcu udalosť. S veľkým hlukom sa mi niekto natlačil do stanu, v ktorom som bol sám. Keď sa mi podarilo rozlepiť oči zistil som, že je to vcelku pekná holka, len dosť opitá. Oslovovala ma menom Martina a zjavne sa pokúšala uložiť k spánku. No čo už, nie? :o) Hovor mi ako chceš...

Piatok:

Z piatkového programu ma zaujímala len jediná kapela a preto som sa vybral v piatok ráno do blízkeho veľkomesta obdivovať „bradavicu“ na Dunaji. Návrat som si načasoval tak, aby som nezmeškal VIDIEK Asi to s tým časovaním budem musieť doladiť, pretože som zmeškal začiatok. Ale nevadí. U tejto bandy sa nedá povedať nič iné, len toľko, že ide o vynikajúcu bandu zloženú z perfektných muzikantov a charizmatického speváka. Došlo na všetky staré hity („Nechajte si ju“, „Fajčenie škodí zdraviu“, „Všetko bezhlavé sa rozmnožuje“, „O maňo (Mamy Blue)“ ... atď.). Trošku by som ale skritizoval zvuk. Príliš vytiahnuté klávesy pôsobili miestami rušivo a basgitaru bolo počuť len tesne pod pódiom a aj to len vďaka pódiovému Ampegu. Škoda tej basy, pretože je radosť počúvať, čo na base Kamil Grebeň stvára. Ako prídavok na veľké skandované vyvolávanie VIDIEK pridali svoju snáď najkultovejšiu skladbu, „Vidiečan“. Musím tiež poznamenať, že na VIDIEK sa prišlo pozrieť viac ľudí ako deň predtým na CLAWFINGER. Výborný koncert, ktorý mi urobil radosť.

Na druhom pódiu sa medzitým pripravili POLEMIC a tak som sa tam presunul, aby som popracoval na rozširovaní hudobných obzorov redakcie.. :o) Pri presune som na chvíľku nakukol do reggae stanu, v ktorom sa hralo dvadsaťštyri hodín denne a zhliadol som za mixom Citróna z košického dua CITRONELA. Tvorba POLEMIC ide absolútne mimo mňa, no musím uznať, že kapela to, čo robí, robí veľmi dobre. Priznávam, že ma svojim výkonom strhli k miernemu pohopsávaniu. Poniektoré skladby som aj poznal, no publikum ich poznalo oveľa lepšie. Väčšinu si spievali spolu s kapelou. Proste výborné, nenudiace vystúpenie, len škoda, že nie kapely, ktorá by ma zaujímala viac po hudobnej stránke.

Po tomto som sa presunul do divadelného stanu, kde práve prebiehalo vystúpenie japonského dua HIDAJIMBO. Nešlo o divadelné vystúpenie, ako by sa mohlo zdať. Jeden z dvojice mlátil do zostavy z japonských bubnov a druhý do klasickej zostavy a rôznych perkusií. Niečo takéto som dávno nevidel a bolo sa na čo pozerať, hlavne bolo čo počúvať. Ich produkcia sa veľmi zle popisuje, treba to proste počuť. Škoda, že som neprišiel skôr. Inštrumentálny výkon strhol publikum natoľko, že ich nechceli pustiť z pódia, no bohužiaľ museli odísť, pretože program nepustil.

Divadelný stan som neopustil a počkal som si na KVEL9, bábkové divadlo z Čiech. Na programe boli Kaukazské rozprávky. Bavil som sa viac ako dobre, aj všetci prítomní v stane. Bábkové divadlo som nenavštívil od svojich detských čias a teraz som sa na chvíľku do týchto čias vrátil. Cítil som sa veľmi dobre.

Stan som opustil a išiel sa pozrieť na CS hip-hop park, ktorý práve vrcholil na treťom pódiu vystúpením KONTRAFAKT. KONTRAFAKT reprezentuje asi to najlepšie, čo tu na Slovensku v rámci tohto štýlu máme. Podľa toho vyzeral počet fans pod tretím pódiom. Práve na túto bandu z Piešťan bolo najviac ľudí pod týmto pódiom za celý festival. Po hudobnej stránke nie je v podstate čo kapele vytknúť, ale časté používanie vulgarizmov mi jej produkciu nejako znechutilo a nakoniec som odišiel. Proste mi to pripadalo detské a strojené. Akoby sa KONTRAFAKT orientovali na teenagerov, ktorým práve takáto forma revolty pripadá najviac „cool“, mne to pripadá hlúpe. Škoda, pretože KONTRAFAKT podľa môjho názoru majú na viac.

Po tomto som sa rozhodol, že sa pozriem do Café Del Fun stanu, kde mala prebiehať klasická produkcia (disko) za asistencie moderátorov relácie K-Fun. Bol som zvedavý na tieto držky, ale nič som tam nevidel. Bol tam prílišný hluk, tak som zutekal. A zutekal som do divadelného stanu, ktorý sa po polnoci menil na kinostan. Piatkovú trojicu filmov odštartoval film z dielne Jána Šebíka s názvom „Kovbojs“. Ešte pred samotným filmom nám premietli reportáže zo spravodajstva slovenských televízii, kde sa všetci herci od tohto diela dištancovali a povedali, že keby vedeli čo nakoniec vyjde z dielne režiséra, tak by vo filme neúčinkovali. Režisér sa obhajoval tým, že všetci majú naučené a Hollywoodom nadiktované videnie, pohyby kamier a herecké výkony. Po zhliadnutí filmu musím dať za pravdu hercom. „Kovbojs“ je ultrahnusný amaterizmus vydávaný za umenie. A tie neortodoxné pohyby kamier? No fuj... chce sa mi zvracať. Roztrasená kamera, držaná v ruke. Toto má byť neortodoxný prístup a prínos pre umenie? To je len úbohý amaterizmus. Nepochopil som zámer, dej a pointu tohto „diela“ a ani to, akým spôsobom sa dostal na pôdu kinostanu festivalu Hodokvas. Fuj, fuj, fuj... ak niekde na nejakom produkte uvidíte meno Ján Šebík, tak vám odporúčam obchádzať to z veľmi veľkej vzdialenosti. Čas strávený pozeraním tohto filmu som mohol využiť oveľa zmysluplnejšie, aj keby som bol ostal na KONTRAFAKTE, prípadne v diskostane.

Znechutený z tohto filmu som si bežal ešte po nejaké pivká, no pocítil som miernu slabosť a únavu. A keďže mi potom vypadlo z ruky pivo, tak som usúdil, že by bolo dobre aj zaľahnúť, aby som na druhý deň zvládal aspoň nejaký pohyb. Našťastie som sa počúvol a šiel. Tú noc sa mi nikto do stanu nevlúpal a neoslovoval ma divnými menami :o(

Sobota:

V sobotu, po návšteve centra Pezinka za účelom kultúrneho stolovania a kultúrnej telesnej očisty som začal sledovať produkciu na pódiách až vystúpením punkovej legendy SLOBODNÁ EURÓPA. Podstatne lepšia variácia na tému „slovenská punková legenda“ ako štvrtkové vystúpenie ZÓNY A. Ale aj u tejto bandy začína to čaro vyprchávať. Ak si nedajú pozor, tak sa im môže stať, že dopadnú rovnako, ako kolegovia. Nedá sa večne ťažiť z minulosti a aj v tomto prípade sa publikum bavilo v podstate len pri starých veciach.

Podstatne lepšie to rozbalili na hlavnom pódiu alternatívni LE PAYACO. Veselá hudba v podaní výborných muzikantov bavila publikum a myslím, že nik z nich nebol sklamaný. Ja som si cez ich vystúpenie urobil takú miernu siestu a v pokoji som si ich vychutnal. Ako posledné odzneli skladby „Sadni si mi na kolená“ a megahit „Dobrý večer priatelia“, ktorému sa určite potešili hlavne fanúšikovia pokútneho črepníkového agropestovateľstva.

Pekne oddýchnutý som sa išiel pozrieť, čo sa to bude diať na druhom pódiu a urobil som veľmi dobre. GAIA MESSIAH, ktorých som dovtedy nepoznal ma doslova priklincovali k zemi a vyrazili mi dych. Trojica dievok (bicie, gitara a spev), ktorým zdatne sekundoval basák, predviedli poriadnu dávku rocku okoreneného hardcorom, crossoverom a metalom. Takýto strhujúci výkon podporený výbornou atmosférou a nenudiacou hudbou som už dlhšie v tomto štýle nevidel. Kapelu nepoznám, takže neposlúžim menami a ani názvami skladieb. Ale aj napriek tomu tejto kapele patrí moje uznanie. Stali sa pre mňa prekvapením festivalu. Posledné dve songy od tejto bandy, predposledná, keď si dobre pamätám, „Black Bridges“ a posledná, metalová, ktorej názov neviem, ma doslova zabili. Pokiaľ sa týka hudobných výkonov, tak musím pochváliť speváčku, ktorá bravúrne zvládala snáď všetky polohy. Od príjemného melodického spevu až po ten najtemnejší rev, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Chris Barnes. No ani ostatní členovia nepatrili k amatérom. Svoje nástroje aj v prípade gitaristky zvládali. Patrí im moja poklona.

Po tejto chuťovke som sa znova presunul k hlavnému pódiu, kde sa práve chystali na svoj set THE SELECTOR. Zaujal som svoje miesto na zemi a z diaľky sledoval dianie na pódiu. Príjemná pop-rocková záležitosť so ženou za mikrofónom sa dobre počúvala, ale nič viac. Nedá sa povedať, že by to bola nuda, to nie. Príjemná hudba do auta alebo rádia, no na pódium patrí podľa mňa niečo celkom iné.

Po nich nasledovali Francúzi LA RUDA. Šestica muzikantov, kde klasickú zostavu doplnili saxofonista a trúbkár, hrajúca akýsi mix HC, crossoveru a rocku do publika tlačila vcelku veselý materiál. Síce som sa vcelku bavil a nenudil, ich vystúpenie vo mne nezanechalo žiadne podstatné spomienky a určite to nebolo zapríčinené mnou popitým alkoholom, pretože v ten deň som sa dosť šetril. Trochu to z priemeru ťahala francúzština, ktorá ich hudbu obohacovala. Ale ako som povedal, LA RUDA nie je nič zvláštne a nič také, po čom by som znova a znova siahal. Mimochodom, boli mierne mimo, keď zdravili Bratislavu.

No to, čo nasledovalo po LA RUDA, určite nebolo ani nudné a ani nezaujímavé. MONKEY BUSINESS patria k tomu najlepšiemu, čo nám bratia Česi môžu ponúknuť na poli funky. Na pódium vybehli v semišových buzi oblečkoch (sebairónia im zjavne nechýba) ružovej a svetlo modrej farby a to, čo spustili, ma doslova priklincovalo. Zostava v zložení bicie, perkusie, gitara, basgitara, 2x spev a 2x klávesy dala poriadne zabrať mojim ušným bubienkom a sietnici, no doteraz sa teším, že som mal možnosť ich vidieť naživo. Veď stíhať sledovať osem hyperaktívnych ľudí na pódiu nie je žiaden špás. MONKEY BUSINESS svojou kvalitou už dávno konkurujú svetovej scéne na poli funky music. To, čo predvádzal Matthew Ruppert za mikrofónom, nedokážem pomenovať inak ako slovom paráda... Okrem výborného spevu predvádzal aj svoje tanečné a gymnastické schopnosti, ktoré ho sklamali len v jednom prípade, keď sa pokúšal vrátiť nazad na pódium po zoskoku ku zábranám, kde sa bol pozrieť na fanúšikov. Nazad mu museli pomôcť prítomní majitelia fotopasov. Za druhým mikrofónom, mu svojim backing vokálom a druhým vokálom zdarne sekundovala Tonya Graves, vynikajúca speváčka čiernej pleti. Parádne zneli napríklad vtedy, keď jeden z nich ťahal výšky a druhý basy... paráda, paráda... Za klávesami na ľavej strane sa nám predstavil dlhovlasý otec českého funky a „centrální mozek lidstva“ (teda MONKEY BUSINESS) Roman Holý, ktorý tak, ako aj druhý klávesák, vypomáhal aj s vokálom a tančekmi. Pobiehaním po pódiu sa vyznačoval aj perkusionista, ak nestál za svojimi bongami. Najviac statickí členovia MONKEY BUSINESS, bubeník, gitarista a basák, už aj tak nemali miesto na pódiu a venovali sa hlavne hraniu. Najviac z nich ma zaujal gitarista. Kapela sa po skoro hodine a pol rozlúčila nestarnúcim hitom „My Friends“ a týmto zakončila naozaj úchvatné vystúpenie. Ešte musím spomenúť krátku klaňačku, počas ktorej nám všetci zborovo zaspievali.

Posledným mojím zážitkom z festivalu boli TATA BOJS. Už minulý rok ma táto kapela viac ako zaujala. Aj keď som si ich nahrávky nezohnal (tak ako som sám sebe sľúbil), som sa na nich znova tešil. Vôbec som nebol sklamaný. Priam naopak... Znovu som sa dočkal vysokokvalitného vystúpenia tejto bandy. Ale bolo potrebné čakať. Veľmi dlho zvučili a nejako im to nešlo. Nakoniec sa im zvuk aj tak nepodarilo celkom doladiť. Napríklad vôbec nebolo von počuť basu. Von išli len basy zo samplov, a tak sa basák nemusel vôbec namáhať. Sami tieto svoje problémy nazvali technickými a vyjadrili ľútosť nad tým, že sa im to stáva väčšinou na Slovensku. Hyperaktívne nervózny spevák a basák už na mňa pôsobil tak trochu kŕčovito a gýčovite (v prestávkach), ale keď spieval a hral (síce sa dalo len pozorovať), tak to stálo za to. Snáď už si konečne zoženiem aj ich nahrávky. Nevadí, aj tak to bol dôstojný záver pre mňa výborného festivalu.